Nezmyselnosť násilia

Autor: Eva Paľová | 1.9.2015 o 9:43 | Karma článku: 1,46 | Prečítané:  392x

– Už niekoľko rokov cítim, že mám zvláštnu chorobu, – evidentne sa šľahá sarkazmom starší pán, s ktorým sedím na lavičke pred ordináciou. – Spočiatku som v okolí a v sebe bádal, prečo v máji a v auguste vstávam z postele rozpačitý

až rozpoltený. Postupnou analýzou som zistil, že spokojnosť blízku šťastiu vo mne generuje „dávnosť“ svetových vojen, povstaní, i napríklad okupácie Česko-Slovenska vojskami Varšavskej zmluvy.

   Zbystrím pozornosť, lebo pri požiadaní o prisadnutie som taký vývoj nečakala.

   – Vďaka Bohu, – pokračuje starček, – že tak dlho sú už len vzdialenou históriou, a že deti, ktoré strašne rád pri hrách sledujem, nepoznajú ich hrôzy.

   – Myslíte to vážne? – uisťujem sa, či si zo mňa holohlavý pán témou len nestrieľa.

   – Hej, – pozrie mi ohnivo do oči, –  celkom vážne!

   – Tak tých je plný internet, čiže aj svet, – oponujem.

   – Čoho? – zisťuje zas dedko tok mojich myšlienok.

   – Predsa hrôz, – odpovedám dosť roztrpčene i patrične pohŕdavo.  

   – Poviem vám, tie súčasné ma vytáčajú, a to som už čosi zažil, – vracia rovnakým tónom starček a pozrie k dverám ambulancie. – Moderná, pokroková doba, a násilia aj týrania pre množstvo ľudí osudného ako maku. Chápete to?!

   – Čo je to „pokroková doba“ pre človeka ako tvora? – ironizujem s krivým úsmevom.

   Dedko na mňa kydne príkry pohľad  a povie: – Zvieratá sa netýrajú a žijú kratšie než človek, majú menej času na poučenie... Nemajú ani šajnu o svojich dejinách, ktoré človek, naopak, veľmi dobre pozná. Môže sa z nich učiť i poučiť.

   – O čom?

   – Že násilie nič nerieši, že je nezmyselné!

   – Ba, – oponujem, –rieši. Násilie...

   Skočí mi do reči: –Chcete povedať, že povstania, revolúcie, vojny a iní ich historicky zvráskavení barbarskí „bratia“ a „sestry“, ktorí ako keby si z oka vypadli, niekomu svojim surovým priebehom pomohli?!

   – Posunuli civilizáciu vyššie, – poviem uštipačne a chcem názor drobnosťou spestriť.

   No on rozohnene zakypí až z vedľajších lavičiek na nás pozrú zvedavé tváre: – Dokonca! Tak zverstvá posúvajú civilizáciu?! Veď zas a zas priniesli a prinášajú len množstvo mŕtvych, dokaličených, sirôt, vdov, mentálnych a materiálnych ruín. Toto že je pomoc ľudstvu?!

   Dvihnem ruku a skok do reči mu vraciam: – Egoizmus, pane, revíry, túžba po nadvláde, strety ideológií a víťazstva v nich, zrážky snáh o moc, konflikty mocí..., toto násilie rieši.

    Pozrie na mňa ľútostivo aj zhrozene.

    – Ventiluje ego, – podotýkam a myslím to už vážne. – Či myslíte, že to všetko je z Božej vôle?

    – To som nepovedal! – ohradzuje sa spoločník.

    – Pred chvíľou ste vyriekli „vďaku Bohu“, za to, že je u nás tak dlho pokoj...

    Dedko sa nadýchne, mierne červenie. Azda cítiac, že ide do vlastnej pasce? predpokladám.

    No on oduševnene vyhlási: – Boh je láska! Ten by to nedo...vo... – V strede slova brzdí a po cca dvojsekundovej úvahe rýchlo povie: – Viete čo? Nechajme Boha na pokoji. Ten sa o naše záležitosti evidentne nestará. Poďme na to logickejšie.

    – Ak, tak iba kladne, – pripomínam desatoro. – Povedal predsa NEZABIJEŠ!  

    – Pletiete ma! – protestuje spolubesedník.

    – Nedivím sa vám, veď ani u jeho vlastných to nezaberá. Celý ľudský rod je dopletený, – spresňujem, – v mene dobra koná to najväčšie zlo. V mene jedného boha hurá na jedných, v mene druhého hurá na druhých!

   Pozrie na mňa, akoby mi v očiach hľadal môj kompas a spustí: – Je paradoxne, že táto schéma prekvitá napriek tomu, že aj to najpriemernejšie IQ vie, že všetci sme tu jediný raz v existencii vesmíru. Načo si akokoľvek ubližovať, škodiť, načo týrať, okrádať, dokonca zabíjať?! – pýta sa aj vyčíta dedko. – A na dôvažok, – dvíha mi prst pred nos, – medzi bytím a nebytím absolútne každého z nás je iba neuveriteľne tenučká hranica! Včera mi odišiel sused, ešte zachovalý, zdravý ako dub. Kráčal po ulici, náhle sa podlomil a padol ako podťatý. Nemal nikoho. Vybavujeme mu papiere.  

    Zúčastnene prikyvujem a vraciam sa k téme. – Každý vlastník moci vie, v každom konflikte silnejší to vie tak isto, že výsledok zrážky je vždy rovnaký: zakaždým jedna výhra, jedna prehra. A vždy len dočasne, po najbližší konflikt.

   – A vždy škody a obete...

   Okamih uvažujem, čo dodať, no pán pohotovo doplní.

   – A tie poväčšinou na moc kašlú. Chcú len normálne, spokojne a trochu šťastne žiť.

   – Aha! – dôjde mi. – Spomenuli ste vyššiu moc. Nie je to predsa len jej zásluha, že ľudské zverstvá stále musia byť, hoc drvivá väčšina chce len spokojne žiť? Predsa autori konfliktov a násilia by nemali byť horší ako šelmy, keď už sú ľudia... Vysvetlite mi, ako to, že dohoda bez bolesti a krvi nie je medzi nimi možná?

   – Prostá chémia človečieho ega. Pozor! Ega, nie tela! Som si istý, že mnohí pred „prostá“ pridajú „s“. Dejiny im permanentne dávajú za pravdu. Majú pre nás množstvo zaujímavých a poučných odkazov, napriek tomu, že ich píšu víťazí.

   – Len nechápem, prečo o tom jedni rozmýšľajú, prežívajú to až sú z toho chorí, prepáčte, ako vy, a druhí, autori zla, to majú, vo vašej, chlapskej hantírke na háku!

   – Dochádza im neskoro alebo vôbec, že v konečnom dôsledku aj tak všetci skončíme v zabudnutí, v rokline minulosti. Pozrite, v skutočnosti už prvá generácia po nás nevie o nás takmer nič. Tak prečo nenechať každého odžiť si svoju dávku života, nepomáhať mu k predčasnému odchodu a žiť medzi sebou aspoň podľa príkladu zvierat?

    – Na to asi treba viac múdrosti než bohatstva, – mienim. – Poviem vám, napríklad, ale teraz sa fakt neurazte, že ste somár. Zvládnete to v sebe? Alebo mi dáte facku?

   – Opýtam sa vás, prečo si to myslíte.

   – To preto, lebo ste slabší. Iné vám neostáva. Ale keby ste boli silnejší, alebo keby som obsadila vaše hospodárstvo a začala z neho zbierať ovocie vašej práce, alebo vyvážať vašu úrodnú pôdu, tiež by ste konali tak slušne?

   – Zavolal by som políciu, vyviedli by vás a bol by pokoj.

   Zamýšľam sa nahlas. – Možno by to bolo riešením aj vo svete, keby existovala rýchla, objektívna a hlavne nezávislá medzinárodná polícia.

   – Áno, a ja zo svojho dvesto eurového dôchodku ju budem financovať, –  vraví pobavene babka stojaca už nad nami s lekárskou správou. Položí starkému ruku na rameno: – Poď ty môj 2. spasiteľ sveta. – Pozrie na mňa a milo dodá: „Som aj za svoje pra-pra-pravnučky zvedavá, koľko vás takých bude ešte treba, kým ten titul bude konečne a naozaj opodstatnene v správnych rukách.“

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico na sneme opäť útočil aj na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Dušan Čaplovič a Pavol Paška.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?