Nezmyselnosť násilia

Autor: Eva Paľová | 1.9.2015 o 9:43 | Karma článku: 1,46 | Prečítané:  394x

– Už niekoľko rokov cítim, že mám zvláštnu chorobu, – evidentne sa šľahá sarkazmom starší pán, s ktorým sedím na lavičke pred ordináciou. – Spočiatku som v okolí a v sebe bádal, prečo v máji a v auguste vstávam z postele rozpačitý

až rozpoltený. Postupnou analýzou som zistil, že spokojnosť blízku šťastiu vo mne generuje „dávnosť“ svetových vojen, povstaní, i napríklad okupácie Česko-Slovenska vojskami Varšavskej zmluvy.

   Zbystrím pozornosť, lebo pri požiadaní o prisadnutie som taký vývoj nečakala.

   – Vďaka Bohu, – pokračuje starček, – že tak dlho sú už len vzdialenou históriou, a že deti, ktoré strašne rád pri hrách sledujem, nepoznajú ich hrôzy.

   – Myslíte to vážne? – uisťujem sa, či si zo mňa holohlavý pán témou len nestrieľa.

   – Hej, – pozrie mi ohnivo do oči, –  celkom vážne!

   – Tak tých je plný internet, čiže aj svet, – oponujem.

   – Čoho? – zisťuje zas dedko tok mojich myšlienok.

   – Predsa hrôz, – odpovedám dosť roztrpčene i patrične pohŕdavo.  

   – Poviem vám, tie súčasné ma vytáčajú, a to som už čosi zažil, – vracia rovnakým tónom starček a pozrie k dverám ambulancie. – Moderná, pokroková doba, a násilia aj týrania pre množstvo ľudí osudného ako maku. Chápete to?!

   – Čo je to „pokroková doba“ pre človeka ako tvora? – ironizujem s krivým úsmevom.

   Dedko na mňa kydne príkry pohľad  a povie: – Zvieratá sa netýrajú a žijú kratšie než človek, majú menej času na poučenie... Nemajú ani šajnu o svojich dejinách, ktoré človek, naopak, veľmi dobre pozná. Môže sa z nich učiť i poučiť.

   – O čom?

   – Že násilie nič nerieši, že je nezmyselné!

   – Ba, – oponujem, –rieši. Násilie...

   Skočí mi do reči: –Chcete povedať, že povstania, revolúcie, vojny a iní ich historicky zvráskavení barbarskí „bratia“ a „sestry“, ktorí ako keby si z oka vypadli, niekomu svojim surovým priebehom pomohli?!

   – Posunuli civilizáciu vyššie, – poviem uštipačne a chcem názor drobnosťou spestriť.

   No on rozohnene zakypí až z vedľajších lavičiek na nás pozrú zvedavé tváre: – Dokonca! Tak zverstvá posúvajú civilizáciu?! Veď zas a zas priniesli a prinášajú len množstvo mŕtvych, dokaličených, sirôt, vdov, mentálnych a materiálnych ruín. Toto že je pomoc ľudstvu?!

   Dvihnem ruku a skok do reči mu vraciam: – Egoizmus, pane, revíry, túžba po nadvláde, strety ideológií a víťazstva v nich, zrážky snáh o moc, konflikty mocí..., toto násilie rieši.

    Pozrie na mňa ľútostivo aj zhrozene.

    – Ventiluje ego, – podotýkam a myslím to už vážne. – Či myslíte, že to všetko je z Božej vôle?

    – To som nepovedal! – ohradzuje sa spoločník.

    – Pred chvíľou ste vyriekli „vďaku Bohu“, za to, že je u nás tak dlho pokoj...

    Dedko sa nadýchne, mierne červenie. Azda cítiac, že ide do vlastnej pasce? predpokladám.

    No on oduševnene vyhlási: – Boh je láska! Ten by to nedo...vo... – V strede slova brzdí a po cca dvojsekundovej úvahe rýchlo povie: – Viete čo? Nechajme Boha na pokoji. Ten sa o naše záležitosti evidentne nestará. Poďme na to logickejšie.

    – Ak, tak iba kladne, – pripomínam desatoro. – Povedal predsa NEZABIJEŠ!  

    – Pletiete ma! – protestuje spolubesedník.

    – Nedivím sa vám, veď ani u jeho vlastných to nezaberá. Celý ľudský rod je dopletený, – spresňujem, – v mene dobra koná to najväčšie zlo. V mene jedného boha hurá na jedných, v mene druhého hurá na druhých!

   Pozrie na mňa, akoby mi v očiach hľadal môj kompas a spustí: – Je paradoxne, že táto schéma prekvitá napriek tomu, že aj to najpriemernejšie IQ vie, že všetci sme tu jediný raz v existencii vesmíru. Načo si akokoľvek ubližovať, škodiť, načo týrať, okrádať, dokonca zabíjať?! – pýta sa aj vyčíta dedko. – A na dôvažok, – dvíha mi prst pred nos, – medzi bytím a nebytím absolútne každého z nás je iba neuveriteľne tenučká hranica! Včera mi odišiel sused, ešte zachovalý, zdravý ako dub. Kráčal po ulici, náhle sa podlomil a padol ako podťatý. Nemal nikoho. Vybavujeme mu papiere.  

    Zúčastnene prikyvujem a vraciam sa k téme. – Každý vlastník moci vie, v každom konflikte silnejší to vie tak isto, že výsledok zrážky je vždy rovnaký: zakaždým jedna výhra, jedna prehra. A vždy len dočasne, po najbližší konflikt.

   – A vždy škody a obete...

   Okamih uvažujem, čo dodať, no pán pohotovo doplní.

   – A tie poväčšinou na moc kašlú. Chcú len normálne, spokojne a trochu šťastne žiť.

   – Aha! – dôjde mi. – Spomenuli ste vyššiu moc. Nie je to predsa len jej zásluha, že ľudské zverstvá stále musia byť, hoc drvivá väčšina chce len spokojne žiť? Predsa autori konfliktov a násilia by nemali byť horší ako šelmy, keď už sú ľudia... Vysvetlite mi, ako to, že dohoda bez bolesti a krvi nie je medzi nimi možná?

   – Prostá chémia človečieho ega. Pozor! Ega, nie tela! Som si istý, že mnohí pred „prostá“ pridajú „s“. Dejiny im permanentne dávajú za pravdu. Majú pre nás množstvo zaujímavých a poučných odkazov, napriek tomu, že ich píšu víťazí.

   – Len nechápem, prečo o tom jedni rozmýšľajú, prežívajú to až sú z toho chorí, prepáčte, ako vy, a druhí, autori zla, to majú, vo vašej, chlapskej hantírke na háku!

   – Dochádza im neskoro alebo vôbec, že v konečnom dôsledku aj tak všetci skončíme v zabudnutí, v rokline minulosti. Pozrite, v skutočnosti už prvá generácia po nás nevie o nás takmer nič. Tak prečo nenechať každého odžiť si svoju dávku života, nepomáhať mu k predčasnému odchodu a žiť medzi sebou aspoň podľa príkladu zvierat?

    – Na to asi treba viac múdrosti než bohatstva, – mienim. – Poviem vám, napríklad, ale teraz sa fakt neurazte, že ste somár. Zvládnete to v sebe? Alebo mi dáte facku?

   – Opýtam sa vás, prečo si to myslíte.

   – To preto, lebo ste slabší. Iné vám neostáva. Ale keby ste boli silnejší, alebo keby som obsadila vaše hospodárstvo a začala z neho zbierať ovocie vašej práce, alebo vyvážať vašu úrodnú pôdu, tiež by ste konali tak slušne?

   – Zavolal by som políciu, vyviedli by vás a bol by pokoj.

   Zamýšľam sa nahlas. – Možno by to bolo riešením aj vo svete, keby existovala rýchla, objektívna a hlavne nezávislá medzinárodná polícia.

   – Áno, a ja zo svojho dvesto eurového dôchodku ju budem financovať, –  vraví pobavene babka stojaca už nad nami s lekárskou správou. Položí starkému ruku na rameno: – Poď ty môj 2. spasiteľ sveta. – Pozrie na mňa a milo dodá: „Som aj za svoje pra-pra-pravnučky zvedavá, koľko vás takých bude ešte treba, kým ten titul bude konečne a naozaj opodstatnene v správnych rukách.“

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Proti Trumpovi protestujú státisíce, pripomínajú práva žien

Nápisy na niektorých transparentoch obsahujú neúctivé výroky Donalda Trumpa na adresu žien.

KOMENTÁRE

Kedy sa politická teológia stáva ideológiou?

Súčasná politická teológia opustila aristokratické predstavy o politickom mesiášovi.

SVET

Trump chce meniť Ameriku, odkláňa sa aj od vlastnej strany

Populista a izolacionista, Trump sa nezmenil.


Už ste čítali?